Himalájska sezóna 2022

Skončila sa ďalšia himalájska sezóna a bola to sezóna naozaj rušná. Po dvoch zlých, pandémiou poznačených rokoch sa do Nepálu vrátili turisti i horolezci. Na všetkých nepálskych osemtisícovkách sa zišlo množstvo ľudí. Po minulom roku, kedy nás na severozápadnom hrebeni Dhaulágirí vyškolila lavína, ktorá ukončila náš pokus o prvovýstup tisíc metrov pod vrcholom, sme sa s Horiom Colibasanuom dohodli, že si v roku 2022 od Dhaulágirí oddýchneme a po mnohých rokoch sa vrátime na tretiu najvyššiu horu sveta, Kančendžongu. Na vrchole tejto nádhernej osemtisícovky som stál v roku 2012, kedy sa mi podarilo úspešne ukončiť náš výstup Britskou cestou v juhozápadnej stene. Bohužiaľ, na vrchole som bol vtedy sám, keďže sa moji priatelia, Taliani Nives Meroi, Romano Benet a Rumun Horia Colibasanu, nechali počas nočného výstupu zmiasť komplikovaným terénom a vybrali si nesprávny žľab, čo ich nakoniec stálo vrchol. O dva roky neskôr Nives a Romano na vrchol vystúpili, Horia však na svoj reparát čakal dlhých desať rokov. Je to môj dobrý priateľ a Kančendžonga je naozaj fantastická, preto som sa nakoniec rozhodol, že aj tentoraz pôjdem s ním. Tretím členom tímu bol náš parťák z Dhaulágirí, Rumun Marius Gane. Mojím hlavným cieľom však bolo pokúsiť sa o výstup na Yalung Kang, jeden z piatich vrcholov Kančendžongy.

Ten od hlavného vrcholu oddeľuje asi dvojkilometrový hrebeň a Rakúska cesta, ktorú som mal v pláne a je takmer z troch štvrtín zhodná s Britskou cestou na hlavný vrchol, ktorou chceli liezť Horia s Mariusom. Ako to však v živote, aj v tom horolezeckom chodí: „Človek mieni, Pán Boh mení“. V tomto prípade to však boli skôr nepálski úradníci a ich nové pravidlá, ktoré nakoniec moje plány zmenili. Povolenie na výstup na Yalung Kang sa mi vybaviť nepodarilo, a tak sme sústredili všetku našu energiu do výstupu Britskou cestou na hlavný vrchol. Ten bol pre Horiu naozaj mimoriadne dôležitý. Pred touto expedíciou mal za sebou osem zo štrnástich osemtisícoviek Koruny Himalájí a Kančendžonga bola jeho posledným vrcholom vysokej päťky (Everest, K2, Kančendžonga, Lhoce, Makalu).

13. apríla sme po viac ako desaťhodinovej ceste členitým a miestami nebezpečným ľadovcom Yalung dorazili unavení do základného tábora vo výške 5400 metrov. Tento rok bolo pod Kančendžongou mimoriadne rušno a romantika miesta, na ktorom sme mali svoje stany aj pred desiatimi rokmi, bola nenávratne preč. Hora však bola rovnaká a nás čakal výstup na jeden z najnáročnejších himalájskych vrcholov. Postavili sme stany, pripravili a skontrolovali výstroj, dohodli sa s lámom, urobili puju a 18. apríla sme vyrazili hore. Po noci v 6100 metroch sme prešli cez známy „Hump“ v západnom pilieri (Western buttress) a zostúpili na plató medzi dolným a horným ľadopádom, kde sme vo výške 6300 metrov postavili stan nášho predsunutého základného tábora (ABC).

Bol to náš jediný fixný tábor na celej výstupovej trase. Keďže pri svojich výstupoch nevyužívame služby výškových nosičov ani kyslíkové prístroje, museli sme náš výstup naplánovať tak, aby sme ho boli schopní zvládnuť a naložiť si iba toľko, koľko sme boli schopní na svojich chrbtoch odniesť. Kvôli aklimatizácii sme prespali v ABC a zostúpili naspäť do základného tábora. Bolo nám jasné, že vo výške 5400 metrov je regenerácia takmer nemožná, a tak sme šetrili sily, ako sa len dalo. Po niekoľkých dňoch „oddychu“ sme opäť vyrazili a 23. apríla sme postavili stan v treťom tábore, vo výške 6900 metrov. Víchricu, ktorá nám pripravila rušnú noc, sme nakoniec prežili bez vážnejších následkov, no boli sme poriadne unavení a mali sme toho plné zuby, preto sme sa rozhodli zostúpiť. Ukázalo sa, že to bolo dobré rozhodnutie. Počasie sa pokazilo a trvalo viac ako týždeň, kým sme mohli opäť vyraziť. Náš prvý pokus o vrchol sa začal 4. mája. Počasie bolo znesiteľné a o deň neskôr sme boli všetci traja naspäť v našom stane v treťom tábore.

Ráno sme zbalili stan a napriek krátkej aklimatizácii sme s Horiom už napoludnie kopali plošinu v štvorke. Miesto na začiatku veľkého snehového poľa (Great Shelf) vo výške 7400 metrov bolo oveľa bezpečnejšie ako v roku 2012, no na vrchol sme to mali z tohto miesta oveľa ďalej. Rozhodli sme sa, že napriek riziku omrzlín, ktoré je pri výstupoch nad osem a pol tisíc metrov bez kyslíkových prístrojov veľmi vysoké, vyrazíme už pred polnocou. Verili sme, že pri troche šťastia nočný výstup prežijeme bez ujmy na zdraví. Trochu spánku, veľa vody a čo najvýdatnejšia večera. O pár kilometrov nižšie by to bolo celkom príjemné popoludnie, no v poslednom tábore na Kančendžonge je všetko oveľa zložitejšie. Pred desiatou sme začali s prípravami a o jedenástej sme vyrazili do nočnej tmy. Ľadový vietor a ľahké sneženie nám znepríjemňovali výstup. Keby aspoň fúkalo do chrbta…

Po pár hodinách som prišiel na to, že si necítim nos. Dal som si dole rukavicu a snažil som sa ho šúchaním priviesť k životu. Výsledok sa dostavil po pár minútach – stratil som cit v prstoch na ruke. A bolo zle, musel som začať používať odkysličený mozog. Čo je dôležitejšie? Nos, či ruky? A tak som chvíľu rozmrazoval nos, chvíľu zmrznuté prsty. Aspoň som mal nejakú zábavu a cesta mi rýchlejšie ubiehala. Konečne začalo svitať. Bolo to dlhé a mimoriadne chladné svitanie, no nakoniec sa slnko predsa len ukázalo. Boli sme v traverze, ktorým sa končí „Gangway“, rampa vedúca ku kuloáru spadajúcemu zo sedla medzi hlavným vrcholom a Yalung Kangom. Horia bol asi sto metrov predo mnou a Marius asi sto metrov za mnou. Objavili sa prví „kyslikári“ zostupujúci z vrcholu. Kvôli kyslíkovým maskám a veľkým slnečným okuliarom na tvárach bolo takmer nemožné poznať kto je kto. Pár slov, gratulácia a každý pokračoval svojím smerom. Boli sme na tom istom kopci, v rovnakom čase, v rovnakých podmienkach, no každý v inom Matrixe. Vrchol sa zdal byť na dosah, no ja som vedel, že bez kyslíka je to ešte pár hodín poriadnej driny. Vybojovať sto výškových metrov trvá približne hodinu. Taká je výškarská matematika. Horia už bol v traverze pod vrcholovým hrebeňom, keď sa pri mne pristavil Mingma G s klientom. „Zostáva mu ešte asi hodina na vrchol. Je v poriadku a určite tam vylezie“. Pre mňa tieto slová znamenali: „Zvládne to a ty už nemusíš ísť ďalej“. Aké jednoduché je otočiť sa 200 metrov pod vrcholom a aký ľahký je zostup. Asi po hodine som dobehol Mariusa, ktorý sa tiež rozhodol pre zostup. Pre neho to bolo, na rozdiel odo mňa, určite ťažšie rozhodnutie, no ukázal, že je naozaj skúsený výškar a pozná svoje limity. K nášmu stanu sme dorazili asi o štvrtej popoludní. Boli sme živí a keď nepočítam necitlivé prsty a inú farbu našich nosov, tak aj celkom nepoškodení. Horiu sme videli zostupovať cez „Gangway“, čo bolo tiež super. Začal som veriť, že aj tentoraz všetko dobre dopadne. Vošiel som za Mariusom do stanu, naštartoval varič a začal som variť. Čaj, čaj a ešte trocha čaju. No a samozrejme jedna fľaša čaju navyše pre Horiu, ktorý sa k nám pridal tesne pred zotmením. Bol na vrchole.

Po desiatich rokoch sa mu to nakoniec predsa len podarilo. Keby sme mali viac síl, určite by sme to poriadne oslávili. Takto sme len dopili čaj a zaliezli do spacákov. Do základného tábora sme dorazili 9. mája poobede. Tak, ako vždy. Naložení ako mulice, na smrť unavení, primerane opotrebovaní, ale šťastní, že sme konečne dole a úspešne sme prežili naše ďalšie himalájske dobrodružstvo. Horiovým výstupom na Kančendžongu sa pre mňa skončila ďalšia etapa môjho horolezeckého života. Podobne ako v roku 2010, kedy som s Piotrom Pustelnikom, ktorý vtedy úspešne ukončil svoju Korunu Himalájí, po druhý raz stál na vrchole Annapurny. Horia sa bude v nasledujúcich rokoch viac zameriavať na výstupy na zostávajúce osemtisícovky a naše cesty sa tak po desiatich spoločne strávených rokoch pravdepodobne rozchádzajú. Budem mu držať všetky (aj po chladnej noci na Kančendžonge) palce. Pre mňa je oveľa príťažlivejšie venovať sa výstupom, kde je šanca na dosiahnutie vrcholu síce oveľa menšia ako na „normálkach“, no zo športového hľadiska a z horolezeckého pohľadu sú určite zaujímavejšie. Rád by som dokončil náš prvovýstup severozápadným hrebeňom na Dhaulágirí a tak bude moja ďalšia expedícia s najväčšou pravdepodobnosťou smerovať práve na túto nebezpečnú, no neuveriteľne krásnu horu.

A čo dodať na záver? V Himalájach som prežil veľkú časť môjho života a mal som šťastie, že sa mi podarilo vystúpiť na množstvo zaujímavých vrcholov. Oveľa dôležitejšie ako samotné vrcholy však pre mňa boli zážitky a dobrodružstvá, ktoré som so svojimi priateľmi počas týchto výstupov zažil. Chvíle absolútnej harmónie, keď sme sa stali súčasťou „našej“ hory a život odrazu plynul iným tempom a iným smerom. Chvíle príjemnej izolácie a romantickej samoty. Chvíle, ktoré by určite chceli prežiť mnohí. Problém je v tom, že dnes je samota vzácna aj v Himalájach. Asistované výstupy vo veľkých skupinách, s plným servisom, množstvom kyslíkových fliaš a garantovaným vrcholom na himalájske osemtisícovky ponúka čoraz viac nepálskych agentúr a záujem o takéto výstupy je v posledných rokoch naozaj veľký. Už to nie je iba výstup na Everest, ktorý láka vrcholuchtivých záujemcov z celého sveta. Akú však majú takéto výstupy hodnotu? A je to vlastne ešte horolezectvo? Pred pár rokmi sa uvažovalo o zaradení umelého kyslíka medzi zakázané podporné prostriedky a výstupy s použitím kyslíkových prístrojov nemali byť registrované v oficiálnych štatistikách. Nestalo sa tak a po výstupoch Nirmala Purju na všetkých štrnásť osemtisícoviek v priebehu jedného roka s pomocou vrtuľníkov a množstva Šerpov sa športový, alebo férový himalájizmus stratil takmer úplne. Dnes je pre médiá, dokonca aj pre tie horolezecké, dôležitý počet vrcholov a čas, za ktorý boli zdolané, a nie náročnosť a štýl výstupov. Kombinovanie výstupov na viacero osemtisícoviek v priebehu jednej sezóny s použitím vrtuľníkov, kyslíkových fliaš a mnohopočetných podporných tímov, zabezpečujúcich prípravu výstupových trás aj samotných výstupov, je v súčasnej dobe považované za mimoriadne progresívne a moderné. V skutočnosti však himalájizmus urobil čelom vzad a uháňa opačným smerom. Chápem Purju i majiteľov ostatných agentúr, že sa snažia tento trend maximálne propagovať. V minulosti organizovali pre svojich klientov výstupy na jednotlivé osemtisícovky v rámci samostatných expedícií. Dnes je to niekoľko osemtisícoviek súčasne, keď sa klienti presúvajú vrtuľníkmi (často vo vlastníctve samotných majiteľov agentúr zabezpečujúcich výstupy) medzi jednotlivými základnými tábormi, odkiaľ vyrážajú na výstupy pripravenými výstupovými trasami, častokrát s použitím kyslíkových prístrojov na plný výkon už od základného tábora a zisky agentúr sú tak niekoľkonásobne vyššie. A ak máte peňazí naozaj veľa, môžu vám nepálski nosiči na vrchol vyniesť aj klavír, či obrovskú vlajku, ktorú bude vidieť až z dedín v údolí. Viem, že hory patria všetkým. Rozumiem aj tomu, že ak je niekto ochotný zaplatiť za možnosť pozrieť sa na svet z vrcholu osemtisícovky, určite sa nájde množstvo agentúr a sprievodcov, ktorí mu to budú schopní s použitím najmodernejších technických vymožeností zabezpečiť. Táto túžba po dosahovaní vrcholov za každú cenu cestou najmenšieho odporu, ale aj snaha o vymýšľanie a následné dosahovanie absurdných pseudorekordov a hlavne ich masívna propagácia, má so skutočným himalájizmom však iba málo spoločného. V podstate iba miesto, kde sa obidve tieto úplne odlišné aktivity vykonávajú. Neznamená to však, že sa horolezci z najvyšších hôr stratili, to len ich výkony zanikajú v závejoch horolezeckého balastu. Dajú sa však stále nájsť. Držme im palce.

3 thoughts on “Himalájska sezóna 2022

  1. Peter says:

    Váš krásny príbeh z výstupu má svoju hodnotu a je hodný obdivu. Hlavne na pozadí tých vrtuľníkovooxygénových vychádzok. Dúfam, že ostávaš pri klasike a teším sa na ďalšie príbehy.

    Odpovedať
  2. Koli says:

    Hoci sa osobne nepoznáme, som hrdý na to, čo ste dokázali, a že sme z jednej krajiny. Šírite správne myšlienky nadobudnuté v horách, keď človek polemizuje a filozofuje sám so sebou, s prírodou a vesmírom. Vždy si hovorím, že každý dosiahnutý vrchol nás niečo naučí, ale ešte viac nás učí cesta naň. Takže ak nám aj hora nedopraje pohľad na svet z úplného vrchu, už nám dopriala nové poznanie. A o to predsa ide. Držím Vám všetky palce v ďalších vysokohorských dobrodružstvách.

    Odpovedať
  3. Ondrej says:

    Peťo krásny putavy a hlavne poučný príbeh.
    S ma všetci nesmierne šťastní že si zišiel dole živý a zdravý.
    Bohatší o nova skúsenosti a zážitky.
    Aj zlato sa čistí v ohni.
    Želám Ti ešte veľa krásnych športových a ĺudských príbehov.
    Ondrej

    Odpovedať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.