Horiov prekvapený pohľad a obrovská sila snažiaca sa strhnúť nás do takmer tri kilometre vzdialeného údolia. Čas beží v inom móde a ako v spomalenom filme vidím úlomky polámaných stanových tyčiek, ktoré vystrelili do bortiaceho sa stanu. V okamihu mám hlavu vtlačenú medzi vlastné kolená. Nekonečné sekundy strachu a boja o každý kubický centimeter priestoru. Šero sa zmenilo na tmu a hukot ustal. Stále žijem a dýcham. Neprekonateľná váha mi však bráni dostať sa z nepríjemnej polohy. V náprsnom vrecku mám našťastie, teda vlastne presne kvôli takejto situácii, nožík. Naslepo ho otváram, vytáčam ruku a režem stanovú plachtu nalepenú na moje pravé líce. Masa snehu je tu najsvetlejšia a postupne sa mi ju darí preraziť rukou. Dlaň mám konečne vonku a pomaly zväčšujem otvor, až kým nie je dostatočne veľký na to, aby som sa ním mohol dostať na slobodu. Vo výške takmer sedemtisíc metrov stojím v snežení na čerstvom lavíništi v ponožkách a spodnom prádle. Dva metre odo mňa sa zo snehu vynorila Horiova hlava. Adrenalín zatiaľ ešte účinkuje a zimu necítim, je mi však jasné, že toto dobrodružstvo sa ešte ani zďaleka neskončilo. Vrchol je odrazu nepodstatný. Teraz je najdôležitejšie nájsť lopatu, vykopať Mariusa, nájsť zasypané topánky, rukavice, oblečenie, vykopať záhrab …
Do základného tábora pod severozápadným hrebeňom Dhaulágirí sme tohto roku prišli už 5. apríla, takmer dva týždne skôr, ako v roku 2019. Prelezenie vstupnej bariéry a komína nám zabralo tri lezecké dni. Prvý tábor sme vybudovali a zásobili ako našu predsunutú základňu a 26. apríla sme dosiahli miesto, kde sme pred dvomi rokmi skončili. Preliezli sme ďalších 600 metrov hrebeňa a na hrane jednej z ľadovcových trhlín sme našli relatívne bezpečné miesto na druhý tábor. Na začiatku mája sa nie veľmi dobré počasie ešte zhoršilo a snehu nebezpečne pribúdalo. 8. mája sme chceli využiť niekoľkodňové okno dobrého počasia a vyrazili sme na prvý vrcholový pokus. Podmienky v stene i na hrebeni však boli výrazne horšie ako na začiatku expedície a každodenné popoludňajšie sneženie ich ešte zhoršovalo. Výstup v hlbokom snehu nám dal poriadne zabrať a postupovali sme pomalšie, ako sme plánovali. Poobede 10. mája sme v strmom snehovom svahu pod „Veľkou vežou“ našli ako tak bezpečné miesto. Pod asi desaťmetrovou ľadovou stenou výrazného seraku sme vykopali plošinu a postavili stan. Sneženie bolo v ten deň oveľa intenzívnejšie a o šiestej večer nás zasiahla jedna z lavín, ktorá bola príliš veľká na to, aby nás pred ňou „náš“ serak ochránil. Všetci traja sme vyviazli bez vážnejších zranení a spod snehu sa nám podarilo vykopať aj väčšiu časť nášho výstroja. Noc sme prežili v snehovom záhrabe a po dvojdňovom zostupe v lavinóznych podmienkach sme 12. mája šťastne dorazili do základného tábora. Niekoľkodňová perióda zlého počasia a množstvo čerstvého snehu zmenili stenu na nepoznanie. Ísť hore v takýchto podmienkach nemalo zmysel. Jedna lavínová skúsenosť nám úplne stačila a keďže ani predpoveď počasia nič dobré nesľubovala rozhodli sme sa expedíciu ukončiť a vrátiť sa do Káthmandu. Privítali nás prázdne ulice, zatvorené obchody, zrušené lety. Stačilo niekoľko týždňov a sľubne sa rozbiehajúcu sezónu definitívne ukončila ďalšia covidová vlna. Po týždni v karanténe a už ani neviem ktorom testovaní sa nám nakoniec vďaka španielskym priateľom a našej ambasáde v Dillí podarilo lietadlom, ktoré do Nepálu priviezlo humanitárnu pomoc odletieť do Madridu.
Ďalšia karanténa mi poskytla dosť času na usporiadanie myšlienok. Bola to naozaj nezabudnuteľná expedícia. Dhaulágiri nám dala poriadnu lekciu vo chvíli, keď sme sa už videli na vrchole. Jej „stopka“ bola síce nekompromisná, ale určite nie nepriateľská. Dala nám šancu na reparát. Kedy a či vôbec sa do „našej“ cesty ešte vrátim v tejto chvíli však vôbec netuším. Teším sa na rodinu, slnkom vyhriate slovenské skalky, leto v rodných Tatrách a stretnutia s priateľmi. Ďakujem všetkým, ktorí mi s prípravou tohtoročnej expedície pomohli a tiež tým čo mi až do konca držali palce.
Dhaulágirí z Poon Hill
Vstupná bariéra po snežení
V komíne
Prvý tábor na vrchole komína.
Kuloár nad C1
Ľadová bariéra pod C2
Veľká veža cestou z C2 do C3
Bivak v C3
Ráno na zvyškoch nášho stanu v C3.
S Bhaktom a Norisom v základnom tábore.
Nákres po C1
Nákres nad C1
13.5.2021
Peter, Horia a Marius sa dnes rozhodli ukončiť expedíciu. Predpovede počasia sú na každý deň rovnaké: ráno pekne, na obed sa zamračí a poobede sneží. Jediná zmena, ktorá k tomu ešte pribudla, je silný vietor. Nebezpečenstvo, ktoré hrozí pri takýchto podmienkach, je pre nich už neakceptovateľné.
Sen o prvovýstupe severozápadným hrebeňom sa rozplynul. V mene chlapcov sa vám chcem poďakovať, že ste im držali palce, určite vašu pozitívnu energiu cítili aj na diaľku. Pri poslednom pokuse sa „trochu“ zapotili aj anjeli strážni, ale dopadlo to výborne.
Chlapci urobili kus ťažkej práce, posunuli sa ďalej ako v roku 2019. Prvovýstup ukončili poveternostné podmienky, ktoré sú zo dňa na deň horšie a snehu neustále pribúda. Naša trojica našla líniu výstupu cez skalnú bariéru, čo bol bol jeden z kľúčových problémov cesty na severozápadný hrebeň. Chlapci pokračovali v objavovaní novej cesty na severozápadnom hrebeni, kde ešte nikto nebol.
Peter, Horia, and Marius decided to terminate their expedition today. Weather forecast is the same every day: clear mornings, cloudy noons, and snowing in the afternoon. The only change is an addition of strong winds. Dangers during these conditions are unacceptable for them.
The dream of a first ascent through the northwestern ridge has vanished. In the name of all of them, we want to thank you all for your wishes of good luck, I’m sure they felt your positive energy regardless of the distance. During their last attempt, even their guardian angels got a little sweaty, but everything went well in the end.
The boys did a lot of work – they managed to get farther than in 2019. The first ascent attempt was terminated due to weather conditions, which have been worsening daily, increasing the amount of snow every day. The trio found a line in the rocky barrier, which was one of the main problems of the northwestern ridge route. They continued creating a new route in the northwestern ridge, which has never been done before.
Mountains are here to stay. Every mountain climber has many dreams, and they either come true, or they create new ones. That’s what makes dreams dreams, and dreams of mountain climbers are infinite.
10.5.2021
Máme nové správy z expedície, bohužiaľ, nie také, aké sme čakali. Vo výške 6 800 metrov včera v noci lavína zasiahla stan našej trojice. Zasypala ich snehom. Stan museli rozrezať nožom, aby sa mohli dostať von. Ako prví sa z neho vyslobodili Peter s Horiom. Marius vyšiel neskôr, pretože nemohol vo vnútri zasypaného stanu nájsť svoje topánky. Následne si vykopali malú jaskyňu, kde prebivakovali noc. Dnes bezpečne zostúpili do tábora 1. O tom, či sa znovu pokúsia o výstup, sa rozhodnú podľa predpovede počasia na najbližšie dni a tiež podľa aktuálnych poveternostných podmienok.
We have news from the expedition, unfortunately not the ones that we expected.
Last night, at 6800 meters, an avalanche hit the tent of the three climbers and buried them in the snow. They had to cut the tent with a knife to be able to get out.
Peter and Horia were the first to make their way out. Marius came out later, as he couldn’t find his boots inside the tent which has fallen under the snow. Gladly, they succeeded to find shelter in a small cave for the rest of the night and to safely reach Camp 1.
Depending on the weather conditions, they will decide during the following days whether they will restart the ascent.
9.5.2021
Dnes naše trio postúpilo o 400 m vyššie, chlapci sa brodili hlbokým a ťažkým snehom. Ráno ich privítalo pekným počasím, ale vietor fučal poriadny. Ten už ustal, no pre zmenu začalo snežiť. Chlapci si vykopali plošinu a postavili stan, ktorý im predtým poslúžil v C3.
The trio progressed another 400 meters, through deep and heavy snow. The morning welcomed them with nice weather, except the fierce wind. The wind has quieted down, but it has started to snow instead. They have dug a plateau and built a tent, which they used back in C3.
8.5.2021
Chlapci sú vo výške 6 400 m v C3. Dve hodiny vyhrabávali depozit, zasypal im ho sneh. Už majú po robote a užívajú si relatívne pohodlie stanu.
Guys are now at 6400 meters, in C3. They spent two hours digging out their deposit, which was covered by snow. They are done with work and are currently enjoying the comforts of their tent.
Trocha skalného lezenia sa nájde aj na hrebeni.
7.5.2021
Peter, Horia a Marius dnes preliezli skalnú bariéru a previsnutý komín. Už sú v stane Campu 1, kde strávia noc. A vonku zase sneží.
Peter, Horia, and Marius climbed the rock barrier and the overhanging chimney today. They are in the tent of Camp 1, where they’re going to spend the night. It’s snowing again.
Tábor v sedielku nad komínom.
6.5.2021
Základný tábor majú chlapci aj tento rok postavený na začiatku severozápadného hrebeňa, asi 4 hodiny od oficiálneho základného tábora, z ktorého vystupovali v roku 2017 na vrchol Dhaulághirí. V ňom sú iba oni traja, kuchár a pomocník. Všetci sú v poriadku a zdraví. Po dňoch čakania na pozitívnejšiu predpoveď počasia sa chlapci dočkali. Je predpoklad, že počasie sa zlepší a nezabráni im v postupe. Zajtra by chceli opustiť základný tábor a pokračovať vo výstupe čo najvyššie. Všetko závisí od počasia a od podmienok – posledné dni zase snežilo, ako býva na Dhaulágirí dobrým zvykom.
The boys built their base camp at the beginning of the northwestern ridge, around four hours from the official base camp, from which they ascended to Dhaulagiri in 2017. It’s only the three of them, plus a cook and a helper. They are all healthy and alright. After days of waiting for a more positive weather forecast, they finally got it. There’s a chance that the weather will get better and will not block their climb. They’d like to leave the base camp and continue as high as possible. Everything depends on the weather and on the circumstances – there has been more snow in the past few days, as it’s common on Dhaulagiri.
28.4.2021
Peter, Horia a Marius včera vykopali plošinu na stan a presunuli C2 do výšky 6 400 m. Dnes zišli späť do základného tábora na krátky oddych. Isto im dobre padne.
Peter, Horia, and Marius created a plateau for their tent and moved to C2 at 6,400 metres. They returned back to the base camp today. I’m sure they need it.
23.4.2021
Po návrate do základného tábora, tak ako predpovedal spolupracujúci meteorológ Vitor Baia, prišla snehová búrka. Trvala dva dni a okrem silného vetra priniesla aj veľa snehu. Keď skončila, chlapci poopravovali stany a v tábore odhádzali sneh. Dnes sa už venovali baleniu a príprave na zajtrajší návrat do skalnej bariéry a potom do C1. Ak pôjde všetko hladko a bez komplikácií, v ďalšie dni by chceli pokračovať do C2, prípadne aj ísť ďalej po hrebeni. Všetko však závisí od počasia.
After the return to the base camp, a snowstorm, which our meteorologist Vitor Baia forecasted, has arrived. It lasted for two days, bringing not only strong winds but also a lot of snow. When it was done, the boys repaired their tents and shovelled off the snow. Today, they’ve already started packing for tomorrow’s return to the rock barrier, followed by C1. If everything goes well, they’d like to continue to C2 in the following days, or even continue on the ridge. Everything depends on the weather.
20.4.2021
Podľa posledných správ sa podarilo Petrovi, Horiovi a Mariusovi znova preliezť technicky najťažší úsek – skalnú bariéru a previsnutý komín vstupnej veže hrebeňa. Predpoveď počasia na najbližšie dni ich otočila, už sú naspäť v BC. Tento rok majú menej snehu a niektoré časti trasy spred dvoch rokoch museli zmeniť. Väčšina lán, ktoré v ceste nechali pred dvoma rokmi, chýba.
According to the latest news, Peter, Horia, and Marius managed to climb the most technically difficult portion of the route – a rock barrier and an overhanging chimney of the entry tower of the ridge. Weather forecast turned them back, and they’re already back to the BC. They have less snow this year, resulting in some parts of the route from two years ago needing to be changed. Most of the ropes left there two years ago are missing.
Stena a komín sú za nami.
Prvé dĺžky v komíne.
***
Rok 2021 opäť otvoril plány na expedíciu. Kam? Samozrejme – severozápadný hrebeň na Dhaulágirí. Myšlienku pokúsiť sa preliezť poslednú logickú líniu na vrchol jednej z najkrajších hôr Himalájí nosil Peter v hlave od roku 2009, kedy ju uvidel prvý raz. Nádherný priamy hrebeň začínajúci takmer poldruha kilometrovou skalnou bariérou, zakončenou hrozivo vyzerajúcim visutým ľadovcom. Práve tento múr je doteraz neprekonateľnou prekážkou a dôvodom, prečo bol severozápadný hrebeň neprelezený. V roku 2019 sa im (Peter, Horia a Marius) podarilo preliezť bariéru a dostať sa na hrebeň. Nádherný exponovaný hrebeň, ktorý je aj po takmer sedemdesiatich rokoch horolezeckej histórie v nepálskych Himalájach stále neprelezený, čaká.
Podľa aktuálnych správ od našej trojice ich privítalo klasické počasie pod Dhaulágirí. Ráno pekne, na obed sa zamračí, poobede sneží. V bariére ubudlo snehu, to, čo pred dvomi rokmi liezli po snehu, teraz už nemôžu. Netušia ani, čo z materiálu zostalo v depozite, ktorý nechali na hrebeni v roku 2019. V týchto dňoch sa Peter, Horia a Marius snažia o prelezenie bariéry. K tomu potrebujú „iba“ veľa šťastia, dobré počasie a pevné zdravie.
Ešteže je to výškové horolezectvo taký lacný a bezpečný šport.
It’s 2021, and the plans for another expedition are being built. The thought to try to climb the last logical line to the peak of one of the most beautiful mountains in the Himalayas was on Peter’s mind since 2009, when he saw it for the first time. A beautiful straight ridge, beginning with almost a kilometer and a half-long rock barrier, and ending with a horrific-looking glacier. This exact wall is an unconquered obstacle and the reason why the northwest ridge is unclimbable. In 2019, Peter, Horia, and Marius managed to climb the barrier and reach the ridge. A beautiful, exposed ridge, waiting to be climbed after almost seventy years of Himalayan climbing history.
According to the latest news from our trio, they were welcomed under Dhaulagiri by expected weather. Clear mornings, cloudy noons, and snowing in the afternoons. The barrier lost some of its snow, meaning what they climbed two years ago through snow, now they cannot do. They are also not sure how much equipment is left in the deposit left at the ridge in 2019. During these days, Peter, Horia, and Marius are attempting to climb the barrier. To be successful, they need ”only“ a lot of luck, good weather, and good health. It’s good that mountain climbing is such a cheap and safe sport
Vlajky vlajú pred nástupovou stenou SZ hrebeňa
***
Rok 2020 priniesol ďalšiu expedíciu na severozápadný hrebeň Dhaulágirí. Jej súčasťou majú byť dve lezecké dvojky – Peter s Michalom Sabovčíkom a Horia Colibasanu s Mariusom Gane. Na aklimatizácii v oblasti Solo Khumbu dostal Peter informáciu, že Mariusovi sa nepodarilo odletieť z Rumunska. Pandémia koronavírusu už letela svetom, Nepál sa uzavrel, letiská tiež. Do platnosti vstúpil lockdown a aj v Nepále všetkých cudzincov sťahovali z dolín do Káthmandu a pomocou repatriačných letov ich vracali do rodných krajín. Tak sme sa aj my dostali domov – najprv do tzv. štátnej karantény v Gabčíkove, potom do pokračujúcej karantény na chatu, ktorú nám požičali priatelia. A bolo po expedícii.
Year 2020 brough another expedition to the northwestern ridge of Dhaulagiri. This expedition contained two climbing pairs – Peter and Michal Sabovčík, and Horia Colibasanu with Marius Gane. During the acclimatization in the Solo Khumbu area, Peter learned that Marius did not manage to fly from Romania. The COVID-19 pandemic was in full bloom, Nepal closed its borders, including the airports. The lockdown started, and all foreigners were pulled from the valleys to Kathmandu and returned to their native countries through repatriating flights. That’s how we got home as well. First into the state-mandated quarantine in Gabčíkovo, followed by prolonged quarantine in a forest cabin we were lent from our friends. The expedition was finished.
***
Prišiel rok 2019 a znova je naštartovaná miniexpedícia troch horolezcov – Peter, Horia Colibasanu a Marius Gane (obaja Petrovi spolulezci sú z Rumunska) a teraz je ich cieľom severozápadný hrebeň na Dhaulágirí. Po troch týždňoch hľadania čo najbezpečnejšej trasy a lezenia sa im podarilo dostať na samotný hrebeň do výšky takmer 6 000 metrov. Terén na hrebeni sa zdal miernejší a chlapci boli presvedčení, že už ich nemôže nič zastaviť. No zlepšenie počasia neprišlo, pribudol silný vietor a na exponovanom hrebeni to bolo nepríjemné a nebezpečné. Po treťom pokuse ich vietor na hrebeni nepustil ani o krok ďalej. Bez nádeje na zlepšenie počasia sa rozhodli expedíciu ukončiť. The year is 2019, and a mini-expedition, consisting of Peter, Horia Colibasanu, and Marius Gane (both from Romania), is aiming for the northwest ridge of Dhaulagiri. After three weeks of searching for the safest route and climbing, they managed to reach the ridge at almost 6,000 meters. The terrain on the ridge seemed feasible, and they were sure nothing can stop them. However, good weather did not arrive, on the contrary, strong winds emerged, making the exposed parts of the ridge unpleasant and dangerous. After their third attempt through the wind, they couldn’t pass through. Without the outlook of better weather, they decided to end the expedition.
***
V roku 2018 si Peter so svojím rumunským spolulezcom Horiom naplánovali traverz Everest – Lhotse. Vybrali si americkú cestu, tzv. Hornbeinovu, z roku 1963, ktorá je síce ťažká, ale podľa ich názoru leziteľná a umožňuje traverz Everestu zo severu na juh. Jej prednosťou je fakt, že je pomerne dostatočne vzdialená od rušnej „normálky“ vedúcej na vrchol cez Južné sedlo, čo dáva lezeniu na najvyššiu horu sveta úplne iný rozmer. Everest im však v roku 2018 nedal žiadnu šancu. Kombinácia silného vetra, ktorý im znepríjemňoval život takmer do polovice mája, a každodenného sneženia urobila zo snehových polí a žľabov vedúcich na západný hrebeň smrteľnú pascu a platne modrého vodného ľadu, ktorým sa pôvodne chceli vyhnúť, boli nakoniec tými najmenej nebezpečnými úsekmi, ktoré liezli. Keď sa im ani na štvrtý pokus nepodarilo preraziť na hrebeň a predpoveď počasia neveštila nič dobré, rozhodli sa expedíciu ukončiť. In 2018, Peter and his Romanian climbing partner Horia planned an Everest-Lhotse traverse. They had chosen the American route, a.k.a. the Hornbein route, from 1963. This route is difficult, but according to them climbable, and allows one to traverse Everest from the north to the south. The advantage is that it’s pretty far from the busy “normal” route, which leads to the peak through the South saddle, making the climbing to the highest mountain in the world a whole new dimension. Everest, however, didn’t give them a single chance in 2018. The combination of strong wind, making their life difficult until the half of May, and everyday snowfall resulted in snow fields and crevices leading to the west ridge turning into a deathly trap. In the end, the large plates of blue ice that they wanted to avoid, turned out to be the least dangerous parts they climbed. After the fourth unsuccessful attempt to reach the ridge and weather forecast predicting nothing good, they had decided to terminate the expedition.
***
V roku 2017 sa po dlhom čase uskutočnila čisto slovenská expedícia na Dhaulágirí. Okrem Petra v nej boli Michal Sabovčík, Tomáš Petrík a Michal Gabriž. Už vtedy poškuľovali po severozápadnom hrebeni a chceli sa do neho pustiť hneď po výstupe „normálkou“. Ale nakoniec boli radi, keď Peter s Michalom Sabovčíkom vystúpili 15. 5. 2017 na vrchol. Michal Gabriž a Tomáš Petrík sa pre chorobu museli vrcholu vzdať. After a long time, 2017 brough us a completely Slovak expedition to Dhaulagiri. Other than Peter, it was comprised of Michal Sabovčík, Tomáš Petrík and Michal Gabriž. Back then, they were already considering the northwestern ridge, and wanted to go there immediately after the “normal” route ascent. In the end, they were happy to reach the peak on May 15th. Michal Gabriž and Tomáš Petrík had to terminate early due to sickness.
8. 4. 2021
Dnes čaká chlapcov puja. Počas obradu žiadajú miestne božstvá o šťastie a ochranu, lebo horolezci sa pripravujú na výstup. Požehná sa horolezecké vybavenie, určite aj jedlo a pitie. Modlitebné vlajočky pochádzajú ešte z minulého roka, daroval im ich lama Rinpoche z Pangboche v údolí Solo Khumbu.
Today is day of puja. During this ceremony, they will ask local deities for luck and protection, as climbers get ready to climb up the mountain. Equipment, food, and drinks are all blessed. Prayer flags are from last year. They were a gift from Lama Rinpoche from Pangboche in the Solo Khumbu valley.
4. 4. 2021
V Káthmandu sa zišli Peter s Horiom a Mariusom. Pred tým, ako dostali povolenie na kopec, museli ešte všetci traja absolvovať PCR testy. V pondelok ráno už mohli odletieť do tzv. Italian BC pod severozápadnou stenou Dhaulágirí. Peter met in Kathmandu with the Romanian mountain climbers – Horia Colibasanu and Marius Gane. Before they were approved to climb the mountain, all three of them had to get PCR tests done. On Monday morning, they could finally fly to the Italian BC under the northwestern wall of Dhaulagiri.
Nakoniec sa podarilo odletieť do Nepálu 10. marca. Pred odchodom na letisko sme museli vybaviť množstvo papierov, čo kedysi nebývalo zvykom. Našťastie, podarilo sa nám to a po päťdňovej karanténe v Káthmandu a následnom PCR teste sme sa vydali na aklimatizáciu na cestu okolo Annapurien. V Káthmandu, ale aj v okolitých dolinách výrazne cítiť úbytok turistov zo zahraničia. Pre nás bolo síce príjemné stretávať len minimum cudzincov, ale pre to určite nie je dôvod na radosť. Bolo to aj poznať. Väčšina lodgií bola zatvorená, podobne aj malé obchodíky, kde sa kedysi dala kúpiť voda alebo ste si v nich mohli dať „milk cofee“. Počasie nám na našom aklimatizačnom výlete okolo Annapurien absolútne prialo, ani raz nepršalo. V utorok 23. 3. 2021 sme prešli cez sedlo Thorong La (5 416 m) do Muktinathu. Cestou naspäť sme prešli cez Poon Hill, kde nám v nádhernom počasí pózovala Dhaulágirí a Annapurny. Aklimatizačný okruh sme uzavreli v Landruku a následne sme zišli do Pokhary.
We managed to catch a flight to Nepal on March 10. We had to do a lot of paperwork before even getting to the airport, which was unusual when compared to previous years. We were lucky to get everything done. We then spent five days of quarantine in Kathmandu, followed by a PCR test, after which we headed out to the Annapurna trek. The lack of tourism can be felt not only in Kathmandu, but also in the surrounding villages. We were glad to be mostly without other tourists around, but locals had nothing to celebrate, and we could feel that. Most of the lodges, as well as small shops selling water and milk coffee, were closed. The weather was completely on our side during our trek around the Annapurnas – it didn’t rain once. On Tuesday, March 23rd, we passed the Thorong La mountain pass (5,416 m) to Muktinath. Our way back was through Poon Hill, where we saw the beautiful Dhaulagiri and Annapurnas, posing in great weather. We finished the acclimatization trek in Landruk, and then descended to Pokhara.
