Moje tohtoročné himalájske dobrodružstvo sa skončilo. Tentoraz bez vrcholu, ale s poriadnou dávkou zážitkov, skúseností a inšpirácie pre ďalšie výpravy do málo známych hôr ležiacich na ďalekom západe Nepálu. Ďakujem za podporu všetkým mojim partnerom a priateľom, ktorí mi držali palce.
Gurans Himal je naozaj nádherná oblasť, ktorá určite stojí za to, aby som vám ju predstavil bližšie.
Na severozápade Nepálu, v jeho najzápadnejšej provincii Sudurpaščim Pradéš, hraničiacej s pomerne mladým indickým štátom Uttarákhand, sa nachádza málo známa horská oblasť Gurans Himal. Krajina úchvatných vrcholov, v ktorej sa horolezecká história spája so zaujímavými osobnosťami a fantastickými príbehmi. Táto neveľká časť Himalájí sa skladá z dvoch podskupín. Prvou je oblasť Saipal na východ od rieky Seti s najvyšším vrcholom rovnakého mana (Saipal,7 030 m) a druhou je oblasť Yoka Pahar na jej západnej strane. V tejto oblasti sa nachádzajú vrcholy Api Main (7 132 m), Api West (7 076 m), Rokapi (Kap Chuli – 6 468 m), Jethi Bahurani (6 850 m), Nampa (6 755 m) a Bobaye (6 808 m).
Na konci 19. storočia sa do Gurans Himal vydalo viacero britských expedícií. Anglický lekár, horolezec a výskumník Tom George Longstaff preskúmal v roku 1899 ľadovec Nampa a v roku 1905 pokračoval v prieskume na tibetskej strane. Prešiel údolím Tinkar a do Tibetu sa dostal cez sedlo Lipulekh (v čínštine Qiang La). O dva roky neskôr vystúpili Longstaff a jeho traja partneri na indickú horu Trisul (7 120 m), ktorá sa tak stala najvyšším zdolaným vrcholom. Nepálsko-tibetské pohraničie preskúmal aj Arnold Henry Savage Landor, anglický spisovateľ, maliar, antropológ a výskumník. Podľa vlastných slov bol v roku 1896 v Tibete zajatý a mučený, ale toto jeho tvrdenie sa dnes považuje za nepravdivé. V každom prípade sa Landor zo svojej cesty vrátil živý a napísal dve knihy o severozápadnom Nepále – In the Forbidden Land (V zakázanej krajine) a Tibet and Nepal (Tibet a Nepál). Boli to jedny z prvých kníh o Himalájach. Počas väčšiny svojho života sa excentrický Landor venoval cestovaniu do málo známych kútov sveta. V roku 1901 cestoval z Ruska do Indie, pričom prešiel na koni cez Perziu aj so svojimi dvomi mačkami. V roku 1936 Švajčiarska vedecká spoločnosť podporila trojčlennú švajčiarsku himalájsku výpravu, ktorej členmi boli geológ Arnold Heim, jeho študent Augusto Gansser a známy horolezec Werner Weckert. Ich cieľom bolo osemmesačné poznávanie Himalájí. Už na tretí deň však Weckert dostal zápal slepého čreva a museli ho evakuovať. Heim s Gansserom tak pokračovali v plánovanom prieskume sami. Prekročili zakázanú hranicu do Tibetu a dostali sa aj na ľadovec Api. S najväčšou pravdepodobnosťou sú prvými ľuďmi, ktorí v tejto oblasti lyžovali. 28. júna 1936 sa Gansser spolu s dvomi Tibeťanmi a šerpským nosičom rozhodol vyraziť na horu Kailash, zatiaľ čo Heim zostal v Nepále. Gansser a jeho traja spoločníci prešli do Tibetu cez sedlo Mangshang La. Keďže v tom čase bolo v tejto posvätnej oblasti zakázané zbierať vzorky, Gansser sa prezliekol za budhistického pútnika, aby bol menej nápadný. Ako neskôr sám napísal: „Pod svojím červeným plášťom som dokázal skryť veľa vecí, ako napríklad geologické kladivo, fotoaparát, skicáre a kompas.“ Hoci sa Gansser vydával za „pútnika z ďalekých krajín“, lámovia rýchlo zistili, že nie je skutočným mníchom, no aj napriek tomu sa mu nakoniec podarilo dostať do Tibetu, kde ho dokonca prijal sám dalajláma. Na jar 1953 dorazil horolezec William Hutchison Murray do oblasti hôr Api a Nampa spolu so svojimi dvoma spoločníkmi, Bentleyom Beethamom a Johnom BairdomTysonom. Murray bol zástupcom Erica Shiptona, vedúceho prieskumnej expedície na Everest v roku 1951. Nedokázal sa však dobre aklimatizovať, a tak nebol zaradený do tímu, ktorý vyrážal na Everest v roku 1953. Beetham bol ornitológ a fotograf, ale bol aj výborný horolezec. Bol členom legendárnej britskej expedície na Everest v roku 1924, počas ktorej zahynuli Irvine a Mallory. Beetham sa však o výstup na vrchol ani nepokúsil, pretože trpel úplavicou a ischiasom. Tretí člen výpravy, Tyson, bol horolezec a učiteľ, ktorý zmapoval viaceré dovtedy nepreskúmané oblasti Himalájí. V roku 1952 bol vedúcim prvej vedeckej expedície Oxfordskej univerzity do Himalájí a po celý život udržiaval dobré vzťahy s Nepálčanmi. Trojica vyliezla na jeden z nezdolaných vrcholov v oblasti Yoka Pahar. Preskúmali aj horu Api, no o výstup na jej vrchol sa nepokúsili. Murray sa priblížil aj k hore Nampa, ale ani na tú sa nesnažil vystúpiť. Bolo však už len otázkou času, kedy sa horolezcom podarí zdolať aj tieto zatiaľ ešte stále panenské vrcholy.
API (7 132 m)
Najvyššia hora oblasti Yoka Pahar i celého pohoria Gurans Himal, ktorá vyniká svojím obrovským prevýšením. Steny tejto majestátnej hory sa týčia do výšky viac ako 3 000 metrov. Po prieskumnej expedícii Britov v roku 1953 sa v roku 1954 pokúsili o výstup na jej vrchol Taliani. Päťčlenný tím pod vedením Piera Ghiglioneho (štyria Taliani a jeden Nepálčan) sa pokúsil preliezť ohromnú južnú stenu, v ktorej sa im podarilo vystúpiť do výšky 5 850 metrov. Lezenie však bolo veľmi náročné a nebezpečné, a tak sa rozhodli zmeniť trasu a na vrchol vystúpiť severozápadným hrebeňom. Výprava sa nakoniec skončila veľmi nešťastne. Najprv, ešte počas pochodu do základného tábora, zahynul jeden z horolezcov pádom z mosta do rieky Chamelia. Druhá, ešte väčšia tragédia sa udiala počas vrcholového útoku, keď sa z trojice horolezcov tvoriacich vrcholovú skupinu vrátil do základného tábora iba Šerpa Gyalzen. Doktor Rosenkrantz zomrel na výškovú chorobu blízko 3. tábora a Barenghi sa stratil počas výstupu v zlom počasí vo výške približne 7 000 metrov. Medzi horolezcami sa traduje, že ak v Himalájach narazíte na neznámu alebo len veľmi málo známu horu a začnete pátrať po informáciách o prvovýstupcoch, väčšinou zistíte, že ju ako prví zdolali japonskí horolezci a nebolo tomu inak ani v prípade Api. 10. mája 1960 stáli na jej hlavnom vrchole Nepálčan Gyaltsen Norbu Šerpa a Japonec Katsutoshi Hirabayashi, keď sa im úspešne podarilo dokončiť prvovýstup Talianov z roku 1954. Na druhý deň na vrchol vystúpili aj ďalší dvaja členovia päťčlennej japonskej expedície, Motoh Terasaka a Yasusuke Tsuda. Japonci sa v rokoch 1971 a 1973 pokúšali aj o prelezenie severozápadnej steny a západného hrebeňa na doposiaľ nezdolaný západný vrchol Api (Api West). Náročný a nebezpečný terén im to však prekazil. Na jeseň roku 1978 sa pod južnou stenou Api utáborila veľká, štrnásťčlenná talianska expedícia vedená Renatom Morom, ktorej štyria členovia sa napokon dostali na vrchol strmým a technicky náročným východným hrebeňom. Prvý zimný výstup majú na svedomí poľskí horolezci. Na Štedrý deň, 24. decembra 1983, vystúpili na vrchol japonskou cestou severozápadným hrebeňom Andrzej Bieluń a Tadeusz Piotrowski. Podmienky boli veľmi nepriaznivé a zostúpiť v silnom vetre a snežení sa nakoniec podarilo iba Piotrowskému. Veľmi zaujímavú expedíciu zorganizoval na jeseň 1996 Slovinský alpský zväz. Skupinu viedol Roman Robas a jej členmi boli lekár výpravy Dr. Franc Srakar, Dušan Debelak, Jernej Grudnik, Tomaž Humar, Matic Jošt, Peter Meznar, Janko Meglič, Marko Prezelj, Boštjan Slatenšek, Tomaž Zerovnik a Andrej Štremfelj. Okrem toho slovinskú skupinu sprevádzali sirdar Mingma Tensing Šerpa, kuchár Pasang Kaji Šerpa, Ang Kami Šerpa, Sandem Šerpa, Tashi Tubdu Šerpa, styčný dôstojník Dwarika Prasad Bhattarai a viac ako 80 nosičov. Cieľom výpravy boli výstupy na tri blízko seba ležiace vrcholy – Api (7 132 m), Nampa (6 729 m) a panenský Bobaye (6 808 m). Spoločný základný tábor si Slovinci postavili vo výške 3 650 metrov, pod južnou stenou Api. Tu sa rozdelili do malých skupín, ktoré podnikali svoje výstupy samostatne, v čisto alpskom štýle. 3. novembra sa dvojici Matic Jošt a Peter Meznar podaril druhý výstup na vrchol Nampy novou trasou v jej južnej stene. O deň neskôr, 4. novembra, zdolali Dušan Debelak a Janko Meglič hlavný vrchol Api, keď sa im v ohromnej, viac ako tri kilometre vysokej južnej stene podarilo dokončiť prvovýstup, o ktorý sa v roku 1954 pokúšali Taliani a neskôr, v rokoch 1980 a 1992 aj Briti. Určite najzaujímavejším však bol sólový prvovýstup vychádzajúcej hviezdy slovinského výškového horolezectva Tomaža Humara na Bobaye. 1. novembra o druhej ráno vyrazil zo základného tábora, prekonal nebezpečný ľadovec plný skrytých trhlín a západnou stenou stúpal smerom k severozápadnému hrebeňu. Vo výške 5 500 metrov bivakoval v ľadovej jaskyni pod hrozivými serakmi. Po bivaku vystúpil na hrebeň a 2. novembra o 13:00 stál na vrchole Bobaye. Veľká časť jeho cesty, ktorú venoval svojej manželke a nazval ju Golden Heart, viedla terénom so sklonom 60 až 90 stupňov. Zostupoval tiež novou, oveľa priamejšou trasou cez západný pilier a západnú stenu. Po Humarovi už na vrchol Bobaye nikto iný nevystúpil.
Na hrebeňoch a v stenách nádhernej sedemtisícovky Api doposiaľ pôsobilo 19 expedícií a na jej hlavný vrchol sa podarilo vystúpiť dovedna 23 horolezcom. Posledný úspešný výstup zaznamenali v októbri 2015 japonskí horolezci Kazuya Hiraide, Takuya Mitoro a Kenro Nakajima.
SAIPAL (7 030 m)
Na jeseň roku 1953 vyrazili Rakúšan Herbert Tichy a Pasang Dawa Šerpa k dovtedy takmer neznámej hore Saipal ležiacej na východ od rieky Seti. Vyliezli tam na päť dovtedy nezdolaných vrcholov s výškou od päť do šesťtisíc metrov. V oblasti sa nachádzali aj ďalšie vrcholy, na ktoré dovtedy nikto nevystúpil. Tichyho výprave nakoniec došiel čas aj zásoby a horolezci sa tak o výstup na Saipal ani nepokúsili. O niekoľko mesiacov neskôr, na jar 1954, sa o to chcela pokúsiť ďalšia rakúska expedícia. Rudolf Jonas mal v pláne vystúpiť najprv na horu Firnkopf (6 730 m) ležiacu západne od Saipalu, odkiaľ chcel pokračovať na jeho vrchol západným hrebeňom. Všetko išlo podľa plánu, až kým 29. mája 1954 nedosiahli horolezci výšku 6 300 metrov, kde sa 29-ročný Karl Reiss začal cítiť zle. O dva dni neskôr Reiss zomrel na zápal pľúc a skupina výstup zrušila. 27. septembra 1963 dorazil do základného tábora pod Saipalom japonský tím pod vedením Kanjiho Kojimu. Tvorilo ho šesť horolezcov a skúsený Šerpa Pasang Phutar. Rozhodli sa pre výstup južným hrebeňom. Medzi 1. a 2. táborom museli preliezť strmú ľadovú stenu, po ktorej nasledoval náročný skalný hrebeň. Podarilo sa im preliezť ho a 21. októbra 1963 stáli Katsutoshi Hirabayashi a Pasang Phutar na vrchole Saipalu.
Na hlavný vrchol Saipalu vystúpilo dodnes iba 18 ľudí. Poslední boli v roku 1998 japonskí horolezci Ayumi Nozawai a Hirosi Iwazaki.
NAMPA (6 729 m)
Hoci Nampa upútala pozornosť W. H. Murraya už v roku 1953, prvý skutočný pokus o výstup na ňu sa uskutočnil až na jeseň roku 1970. Britský tím z Manchestru sa pod vedením Johna Allena pokúsil vystúpiť na vrchol južnou stenou a západným hrebeňom. Vo výške 6 250 metrov výstup prerušilo zhoršujúce sa počasie a výšková choroba jedného z horolezcov. Tou istou trasou sa na jar 1972 pokúsila vystúpiť na vrchol japonská výprava. Jej vedúci, Seigo Matsushima, sa na radu Johna Allena rozhodol pre výstup britskou cestou, pretože 3 000 metrov vysoká južná stena bola veľmi strmá a na východnom hrebeni boli náročné ľadové úseky. Ani západný hrebeň však nebol ľahký. Fukutoshi Kimura a Susumu Takahashi podnikli jediný pokus o výstup na vrchol. 4. mája 1972 bivakovali vo výške 6 500 metrov vo veľmi zlých a nebezpečných podmienkach a 5. mája o 12:30 stáli na vrchole Nampy. O hodinu neskôr začali zlaňovať tou istou trasou. Asi 200 metrov od miesta kde bivakovali sa v jednej z ľadových pasáží vytrhol Takahashimu zle zaseknutý cepín a následný takmer 2 000-metrový pád nemal šancu prežiť. Kimura, aj keď otrasený, sa nakoniec bezpečne dostal do základného tábora.
Od roku 1972 sa o výstup na Nampu pokúsili len dve ďalšie výpravy. Poslednou bola už spomínaná, mimoriadne úspešná, slovinská expedícia v roku 1996.
JETHI BAHURANI (6 850 m)
Ešte menej navštevovanou je hora Jethi Bahurani, na ktorej doposiaľ pôsobili iba tri expedície. Prvý pokus podnikli na jeseň roku 1972 Japonci, ktorí sa pokúsili o výstup severným hrebeňom. Vo výške 6 150 metrov ich však zastavilo počasie a po smrti jedného zo Šerpov expedíciu predčasne ukončili. Na jar roku 1974 sa južný hrebeň pokúsili preliezť britskí horolezci, ale aj oni odišli bez dosiahnutia vrcholu, keď vo výške 6 250 metrov prerušil ich výstup hlboký sneh a zlé počasie. Prvovýstup sa nakoniec podaril japonským horolezcom Kazuovi Mitsuiovi, Hidekimu Yoshidovi a Nobuhitovi Morotovi, ktorí 27. apríla 1978 vyliezli na vrchol veľmi strmým východným hrebeňom. Japonská výprava však mala povolenie na horu Nampa South a po výstupe na Jethi Bahurani vydali nepálske úrady vedúcemu expedície Kazuhikovi Yamadovi päťročný zákaz vstupu do krajiny.
Ani dnes sa na hory v týchto oblastiach nezabudlo. Skôr naopak. Výrazný rozmach organizovaného turizmu na osemtisícové vrcholy v posledných rokoch núti horolezcov čoraz častejšie hľadať ciele v menej „okupovaných“ oblastiach a ďaleký západ Nepálu je určite jedným z takýchto miest. Neprelezené steny a ešte stále panenské šesťtisícovky sú pre súčasných výškových horolezcov veľkým lákadlom a je veľmi pravdepodobné, že výstupy a prvovýstupy v Gurans Himal sa budú v horolezeckej komunite objavovať čoraz častejšie.