HIMALAYADVENTURE MMXXII – Kangchenjunga (8 586 m) Popis / Description

Kančendžonga (Kangchenjunga) je s výškou 8586 metrov treťou najvyššou horou sveta. Leží na hraniciach Nepálu a Sikkimu a je najvýchodnejšou osemtisícovkou a najvyššou horou Indie.

Ohromný masív Kančendžongy tvorí päť výrazných vrcholov, z ktorých štyri sú vyššie ako osemtisíc metrov (Južný vrchol, Prostredný vrchol, Hlavný vrchol a najzápadnejší vrchol Yalung Kang). Názov hory v tibetskom jazyku znamená „sneh – veľký – poklad – päť“, takže by sa dal preložiť ako „päť pokladníc veľkého snehu“. Prečo sa však do názvu dostala päťka je záhadou. Vrcholov v masíve hory by sa určite dalo napočítať viac ako päť a keby sa malo jednať o ľadovce, tak tých steká z masívu Kančendžongy desať. Známou je aj verzia, že sa tak volá sikkimský boh, ktorý mávajúc vlajkou jazdí po krajine na bielom levovi. Levom mala byť hora a vlajkou oblaky, alebo sneh vejúci z vrcholu ďaleko do krajiny. V každom prípade sa horolezci už v časoch prvých pokusov o výstup na túto horu zaviazali, že sa nepostavia na jej vrchol, aby neznesvätili miesto, kde tento boh býva.

Keďže je Kančendžonga dobre viditeľná z Dardžilingu, vzbudzovala záujem horolezcov už od konca devätnásteho storočia. Prvý vážny pokus o výstup sa uskutočnil zo Sikkimu v roku 1929, kedy nemecká výprava dosiahla na východnom hrebeni výšku takmer 7400 metrov. O rok neskôr sa expedícia, ktorú viedol G. O. Dyhrenfurth dostala na severozápadnom hrebeni do výšky 6100 metrov. Po II. svetovej vojne sa vďaka otvoreniu Nepálu začalo s intenzívnymi horolezeckými aktivitami zo severozápadnej strany hory a ľadovca Yalung. Práve odtiaľ sa na jar roku 1955 podarilo britskej výprave vedenej Charlesom Evansom vystúpiť na vrchol. 25. mája stáli z úcty k viere miestnych obyvateľov pár krokov pod najvyšším bodom Kančendžongy Georg Band a Joe Brown a o deň neskôr aj Norman Hardie a Tony Streather. Na ďalší úspešný výstup na tretiu najvyššiu horu sveta sa čakalo dlhých dvadsaťdva rokov, keď Ind Prem Chand a Nepálec Nima Dorjee úspešne zavŕšili výstup východným hrebeňom.

Medzitým sa uskutočnilo niekoľko výstupov na 8505 metrov vysoký Západný vrchol Kančendžongy, ktorému japonská výprava v roku 1973 dala meno Yalung Kang. Tento vrchol je vážnym kandidátom na to, aby bol podobne ako blízky sused Everestu, Lhoce, vyhlásený za samostatnú osemtisícovku. V sedemdesiatych rokoch boli v masíve Kančendžongy veľmi úspešní najmä Poliaci, ktorí v roku 1974 vystúpili zo západu na 7902 metrov vysoký Kangbachen a v roku 1979 aj na Južný a Prostredný vrchol. Veľkým športovým výkonom bola nová cesta na hlavný vrchol Kančendžongy, ktorú na jar roku 1979 alpským štýlom vyliezli Peter Bordman, Doug Scott a Joe Tasker. O rok neskôr bola po prvý raz prelezená aj severná stena, keď cestou „cez tri terasy“ vystúpili na vrchol Japonci Ryoichi Fukada, Haruichi Kawamura, Naoe Sakashita, Shomi Suzuki a Šerpa Ang Phurba. Prvý zimný výstup sa podaril Poliakom, keď 11. januára 1986 vystúpili na vrchol Jerzy „Jurek“ Kukuczka a Krzystof Wielicki. 20. mája 1981 o 15:45 zastali meter pod vrcholom prví slovenskí horolezci Ludvo Zahoranský a Juzek Psotka, ktorí na Kančendžongu vystúpili japonskou cestou v severnej stene, ako členovia československej expedície vedenej Ivanom Gálfym.

Na jar roku 2012, som sa dotkol trónu boha Kančendžongy aj ja, keď sa mi 17. mája podarilo (ako jedinému horolezcovi v sezóne) vystúpiť na tento magický vrchol.  

Kangchenjunga is the third highest mountain in the world, reaching a height of 8586 meters above sea level. It is located on the border between Nepal and Sikkim, being the eastmost eight-thousander and the highest mountain of India.

The tremendous massif of Kangchenjunga is composed of five individual peaks, four of which are above eight thousand meters (The South, Middle, and Main peaks, as well as the westmost peak called Yalung Kang). The name of the mountain translates from Tibetan as “snow-huge-treasure-five”, so it could be translated as “five treasure chests of huge snow”. How the number five got into the name remains a mystery. There are more than five peaks in the massif of the mountain, and if the number would represent glaciers, there are ten of them. Another explanation could be that the name is the same as a Sikkim god, which rides the country on a white lion, waving a flag. The lion would represent the mountain, and the flag either the clouds or the snow flowing from the peak of the mountain far into the country. Regardless of the name’s origin, from the times of early expeditions mountain climbers swore not to step on the very top of the mountain, so as to not desecrate the place where this god lives.

Due to its good visibility from Darjeeling, Kangchenjunga has evoked interest in mountain climbers since the early nineteenth century. The first serious attempt for an ascent took place from Sikkim in 1929, when a German expedition reached 7400 meters on the eastern ridge. A year later, an expedition led by G. O. Dyhrenfurth reached 6100 meters on the north-western ridge. After WWII, thanks to the opening of the borders of Nepal, more intense climbing activities had started from the north-western side of the mountain as well as from the Yalung glacier. It was from here that in the spring of 1955, a British expedition led by Charles Evans successfully reached the peak. On May 25^th, Georg Band and Joe Brown stood a few steps below the very top of the mountain, followed the next day by Norman Hardie and Tony Streather. The next successful ascent on the third highest mountain in the world did not happen for a long twenty-two years, after which an Indian climber Prem Chand and Nima Dorjee from Nepal reached the peak from the east ridge.

Meanwhile, there were multiple attempts to reach the 8505-meters-high West peak of Kangchenjunga, named Yalung Kang by a Japanese expedition in 1973. This peak is a candidate to be named its own eight-thousander, similar to how it happened with Lhotse, a close neighbor to Mt. Everest. In the seventies, it was mainly Polish climbers that were successful on the Kangchenjunga massif, when they climbed Kangbachen (7902 meters) from the west in 1979, and The South and Middle peaks in 1979. A great sport accomplishment was the new route to the main peak of Kangchenjunga, done by Peter Bordman, Doug Scott, and Joe Tasker in 1979 in alpine style. The very next year, the northern wall was climbed as well, which was accomplished by Japanese climbers Ryoichi Fukada, Haruichi Kawamura, Naoe Sakashita, Shomi Suzuki, and sherpa Ang Phurba, who reached the peak using the “through the three terraces” route. The first winter ascent goes to Polish climbers Jerzy “Jurek” Kukuczka and Krzystof Wielicki, who reached the peak on January 11^th, 1986. On May 20^th, 1981, 3:45pm, the first Slovak mountain climbers Ludvo Zahoransky and Juzek Psotka arrived one meter below the top of the peak, reaching it through the Japanese route in the north wall, like the members of a Czechoslovakian expedition led by Ivan Galfy.

In the spring of 2012, I also touched the throne of the god of Kangchenjunga. On May 17^th, I (as the only climber that season) reached the peak of this magical mountain.