2007 K2 – Reportáž

Dodo, Piotr a Peter v Base Campe.

Fakty

  • Názov: Pakistan 2007
  • Účastníci: Peter Hámor, Jozef Kopold, Piotr Morawski
  • Ciele:
    • prvovýstup západnou stenou K2 alpským štýlom
    • južná stena – cesta Baskov (Cessenov pilier) – One Push Style
    • 11. 06. 2007 dosiahnutá výška 8 000 m – Peter Hámor, Dodo Kopold, Piotr Morawski

Denník

Reportáž

Jej menu chýba príslovečná poézia a nápaditosť himalájskeho názvoslovia a k návštevám sa často chová nespôsobne. Ak má „svoje dni“, je lepšie sa jej nedotýkať, lebo v návale zúrivosti je schopná aj vraždiť. Chovanie to nie je práve kráľovské, ale možno práve také bývajú kráľovné. A táto krásna, aj keď trocha náladová dáma, kráľovnou určite je.


Na ceste pod K2, naše stany v Paiju.

Spolu s Piotrom a Dodom kráčame ľadovcom Savoia pod málo známu západnú stenu K2, ktorá je naším hlavným tohtoročným cieľom. Síl a chuti máme po výdatnom trojdňovom oddychu v Skardu dosť a ani päťdňový pochod ľadovcom Baltoro z nej veľa neubral. Postupne sa odkrývajú steny a piliere doteraz tajnostkársky ukryté za juhozápadným hrebeňom a horou Angel Peak. Trhliny sú odkryté a tak si vychutnávame vlastivednú vychádzku okolo druhej najvyššej hory sveta. Juhozápadná stena je síce nádherná, ale my sa už nemôžeme dočkať tej, ktorú zatiaľ poznáme iba z fotografií. Kráľovná však na nás skúša svoje ženské triky a dráždi našu predstavivosť ako striptízová tanečnica nadržaných barových levov. Pomaly dvíha bielo-šedú sukňu oblakov a odkrýva svoje vnady. Len aby nezačala vrtieť bokmi. Sedíme na batohoch a ku dvom čiernobielym rozmerom našich fotografií pridávame tretí.


Na ceste pod K2, Urdokas a Trango.

V roku 1992 sa Wojtek Kurtyka, Krzysztof Wielicky a Carlos Buhler pokúsili preliezť logickú líniu v ľavej časti steny. Zlé snehové podmienky a do ľadu vmrznuté laná ich prinútili vrátiť sa z výšky 6 800 metrov. Staviame stan na najvyššom poschodí ľadovca Savoia, vedľa predsunutého tábora veľkej ruskej expedície, ktorá bojuje v stene už druhý mesiac.

V noci sa počasie mení a tak rýchlo zostupujeme domov, do základného tábora. Sneženie sa strieda s dažďom a dni plynú neuveriteľne pomaly. Nudu zaháňam spánkom a jedlom. Takéto počasie som vo vysokých horách ešte nezažil. A nie som sám. Základný tábor sa pomaly vyprázdňuje a viera v príchod dobrého počasia slabne. Dodo sa krúti v kŕčoch a zabíja čas empirickou liečbou svojich vnútorností. Návštevy sú jedinou spoločenskou udalosťou týchto planých dní. Dnes to však nie je iba bežný čaj o piatej. David, Daniel a Fabricius priniesli od Ralfa a Gerlindy dlho očakávanú informáciu o zlepšení počasia. Rakúska predpoveď hovorí, že od piatka do nedele by malo byť v oblasti K2 znesiteľné, takmer vrcholové počasie. Robova predpoveď, ktorú mi Marika poslala iba pred chvíľou, už taká optimistická nie je. Zlepšenie má byť iba krátkodobé a cez víkend sa má počasie opäť vrátiť do šedého normálu. Nuž čo – uvidíme, kto má lepšieho meteorológa.


Piotr a Dodo na ceste do ABC cez Savojský ľadovec.

V každom prípade sa nám tu už nechce dlhšie sedieť, preto sme sa radi dohodli na trochu bláznivom pokuse o výstup Česenovým pilierom na vrchol a späť v jednom ťahu. Predtým však ešte musíme zrušiť náš predsunutý základný tábor na ľadovci Savoia. Keď haluz, tak poriadna.

Budík ma zastavil na polceste do raja. Ledva som zatvoril oči a už musím vstávať. Je jedna hodina po polnoci. Včera sa nám podarilo zbaliť ABC a bez problémov sa vrátiť do základného tábora. Síce sme si neoddýchli, ale aspoň sme sa pekne prešli a rozlúčili sa so západnou stenou. Som zvedavý, koľko síl nám zostalo na dnešnú šialenú jazdu. Pri nemeckých stanoch je už tiež živo. Posledná fotka, neodmysliteľný „gudlakiádny rukotras“ a päty vo svetelných kužeľoch čeloviek sa pohli. Vedenia sa ujal Fabricius – vedúci americkej expedície, ktorý cestu pod Česenov pilier pozná najlepšie.


“Česen Team” – zľava Peter, Fabricius, Dodo, Piotr, Gerlinde, vpredu čupí David.

Zatiaľ nie je veľa snehu a tak ideme celkom svižne. Stan prvého tábora, postavený na exponovanom hrebeni, míňame ešte za ranného šera. V žľaboch je snehu čoraz viac. Striedame sa pri prešliapavaní stopy a o 8.00 h sme v C2, vo výške 6 200 metrov. Takmer ideálna plošina, chránená previsnutou skalnou vežou, na ktorú sa pohodlne zmestia tri stany. Slnko príjemne hreje a vietor takmer nefúka. Sedíme na karimatkách a topíme sneh. Veľmi príjemné miesto. Uvidíme, dokedy nám takáto pohoda vydrží.

Dve hodiny ubehli ako voda a o 10.00 h pokračujeme vo výstupe. Strmé výšvihy a dlhé traverzy v hlbokom snehu sú dobrým testom kondície všetkých členov našej sedmičky. Zatiaľ sa veľmi nepoznáme a teraz má každý možnosť ukázať, čo v ňom je. Kryštalizuje sa poradie v „pelotóne“ a je treba sa zmieriť s tým, že nie všetci budú schopní raziť stopu v čoraz nepríjemnejšom snehu. O tretej popoludní prichádzame k trom stanom tretieho tábora. Čaká nás trojhodinová prestávka.


Piotr a Dodo na vrchole Česenovho piliera. V pozadí Broad Peak a Gasherbrummy.

S Piotrom a Dodom sa tlačíme v malom stane, ktorý sme si však najskôr museli vykopať zo snehu, opraviť a znova postaviť. Počasie už nie je také priateľské, ale ešte stále znesiteľné. Obliekam si páperovú kombinézu a pomaly sa chystám na „nočnú“. S Piotrom balíme jeden z amerických stanov, aby sme ho mohli v noci použiť vo štvrtom tábore. Nepríjemná vynáška za komfort strechy. Dohoda výhodná pre obidve strany. Piotr si dovážil batoh stanovou plachtou, ja k svojim veciam pribaľujem stanové tyčky a Piotrovu časť potravín.

Využívame posledné minúty denného svetla a o 18.00 h vyrážame. Bojujem s hlbokým snehom, nepríjemne ťažkým batohom a čoraz väčšou únavou. Mám toho plné zuby. Spolu s Davidom využívame jednu z mála políc na krátky oddych. Sadáme na batohy a sledujeme svetielka pod sebou. Spojili sa do jedného strapca a ich pohyb ustal. Prečo sa zastavili? Gerlinde má problémy s nohami a Fabricius spolu s Piotrom a Dodom sa jej ich snažia zohriať vo svojich páperkách. Oddych bude tentoraz trocha dlhší, ale vôbec mi to neprekáža. Ideálny čas a miesto na predpolnočnú siestu. Realita sa pomaly mieša so snom. Netuším, ako dlho som spal, ale cítim sa oveľa lepšie. Ešte rozhýbať stuhnuté telo a môžeme pokračovať.

Aj svetlá pod nami sa už opäť hýbu a do štvrtého tábora to už nemôže byť ďaleko. Táto etapa je však nekonečná. V klamlivom svetle čeloviek vidíme tábor za každým väčším kameňom. Už som pomaly prestal veriť, že skutočne existuje. Tentoraz to však nie je fatamorgána. Je pol jednej a my stojíme na mieste švrtého tábora, vo výške 7 800 m. David hľadá pod kameňom ukryté stany a ja začínam v strmom svahu kopať plošinu. Začiatok je takmer bezbolestný, ale pod snehom je ukrytý tvrdý modrý ľad. Ozbrojený čakanom zápasím so svahom o každý vodorovný štvorcový centimeter. Z nočnej tmy sa po chvíli vynára Daniel a hneď sa púšťa do kopania druhej plošiny. Ak si všetci chceme aspoň trocha oddýchnuť, musíme postaviť tri stany. Prichádza Piotrek. Je síce unavený z vynášky, ale kašle na oddych. Kopeme spoločne a vo dvojici nám ide práca oveľa rýchlejšie.

 

Piotr a Dodo v C4.

O tretej sa z tmy vynára Dodo. Sme všetci. Nejde nám do hlavy, ako sa máme popratať do malého, jednomiestneho stanu. Taký malý, vysokohorský tetris. A to ešte musíme nájsť miesto na varič. V stane pod nami sa uložili David s Gerlinde a nad nami Fabricius s Danielom ešte stále bojujú s tvrdým ľadom. Snažíme sa aspoň trocha si oddýchnuť, ale v týchto podmienkach je to holá nemožnosť. Dodo stráži varič, aby ťažko získaná voda skončila v našich fľašiach a nie pod mojimi nohami. Sme už dosť unavení a tak aj napriek maximálnemu nepohodliu chvíľami upadáme do oslobodzujúcich mikrospánkov.

Tma pomaly bledne a pred nami je posledná časť výstupu. Gerlinde s Davidom vyrážajú presne o šiestej, my o polhodinu neskôr. Fabricius s Danielom sa po ťažkej noci rozhodli zostúpiť. Nepodarilo sa im postaviť stan a celú noc presedeli na batohoch, prikrytí stanovou plachtou. Krátka rozlúčka, bez akýchkoľvek emócií. Na vrchol piliera nám zostáva už iba niekoľko metrov. Posledných pár strmých krokov a vychádzame na Rameno. Česenov pilier je konečne za nami. Ďalej už budeme pokračovať klasickou cestou – Abruzziho rebrom.

Pomaly kráčame širokým snehovým plató v stopách Gerlindy a Davida, ktoré sa stále silnejúci vietor snaží okamžite zamaskovať. Miestami kráčame po vyfúkaných doskách a miestami po kolená zapadáme do čerstvého snehu. Pred nami vidím miesta, kde sa písala horolezecká história tejto odmietavej a nebezpečnej hory. Napriek svojej zlej povesti dnes vyzerajú celkom mierumilovne. Butylka so svojím vražedným hrdlom, skutočne veľký Veľký serak a nad ním mierny vrcholový hrebeň. S Piotrom sa so strojovou pravidelnosťou striedame v prešľapávaní stopy. Snažíme sa dobehnúť Gerlinde a Davida, ktorí oddychujú sto metrov pred nami. Je takmer desať hodín a my sme ešte iba v ôsmich tisícoch.

Fyzicky sa cítim dobre, ale nemám z toho dobrý pocit. Kráčam síce ďalej, ale už je takmer isté, že náš vzťah s kráľovnou zostane aj naďalej platonický. Gerlinde s Davidom sa otáčajú a začínajú zostupovať. Je rozhodnuté. Sme gentlemani a tak zostupujeme spoločne s nimi. Krátka zastávka pri Dodovi, ktorému už nič nemusíme vysvetľovať. Všetko je jasné. Audiencia sa skončila. Ukladáme okamihy do digitálnych pamätí fotoaparátov a ľahko strácame ťažko nazbierané metre. Nechcel som byť šťastný víťaz, preto sa teraz necítim ako porazený súper. Toto nebol zápas, bolo to naše prvé rande. Som plný dojmov a čerstvých zážitkov, ktoré musia ešte dozrieť, aby boli krásne. Už teraz sa však teším na naše ďalšie stretnutie.

Západná stena K2 – pôvodný cieľ expedície.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *