Everest – Lhoce 2018

27. 05. 2018

Po takmer dvoch mesiacoch strávených pod Everestom sme späť v Kathmandu. Rušné ulice, prach, reštaurácie a obchody plné kupujúcich i predávajúcich – a konečne teplo. Zdá sa mi však, že od nášho odchodu do kopcov uplynulo oveľa viac času. Intenzita zážitkov posledných týždňov prekryla väčšinu spomienok na to, čo sa udialo pred naším odchodom. Je to celkom zábavné, keď sa nedokážete presne orientovať v čase a prídete na to, že veci, o ktorých ste si mysleli, že sa stali pred rokom či dvoma, sú staré iba niekoľko týždňov. Ale myslím si, že zatiaľ nepotrebujem pomoc špecialistu, keďže Horia je na tom rovnako. Jednoducho, horolezecký život má občas úplne iné tempo.

Ale čo sa vlastne udialo na Evereste? Keď sme s Horiom začali plánovať náš tohtoročný výstup, vedeli sme, že to bude na hranici toho, čo sme ešte schopní zvládnuť. Fyzicky aj psychicky. Navyše Horia vystúpil na vrchol Everestu minulého roku – sám, bez pomoci výškových nosičov a bez prídavného kyslíka. Tentoraz sme si vybrali Americkú – Hornbeinovu cestu z roku 1963, ktorá je síce ťažká, ale podľa nášho názoru leziteľná, umožňuje traverz Everestu zo severu na juh a hlavne je dosť ďaleko od naozaj rušnej „normálky“ vedúcej na vrchol cez Južné sedlo, čo dáva lezeniu na najvyššiu horu Sveta úplne iný rozmer. Everest nám však tento rok nedal žiadnu šancu. Kombinácia silného vetra , ktorý nám znepríjemňoval život takmer do polovice mája a každodenného sneženia urobila zo snehových polí a žľabov vedúcich na západný hrebeň smrteľnú pascu a platne modrého, vodného ľadu, ktorým sme sa pôvodne chceli vyhnúť, boli nakoniec tými najmenej nebezpečnými úsekmi, ktoré sme liezli. Keď sa nám ani na štvrtý pokus nepodarilo preraziť na hrebeň a predpoveď počasia na ďalšie dni neveštila nič dobré (určite nie zlepšenie podmienok v „našej“ stene), rozhodli sme sa expedíciu ukončiť. Nie sme smutní, ani sklamaní. Jednoducho nám to tentoraz nevyšlo. Vedeli sme, že to nebude jednoduché a že šance na úspech v tejto ceste sú tak päťdesiat na päťdesiat, nehľadali sme však najjednoduchšiu a čo najistejšiu cestu na vrchol. Chceli sme sa pokúsiť o čo najférovejší výstup na hranici našich možností, bez veľkoexpedičných zlozvykov, lebo Everest za to stojí (a ani na sekundu sme nezauvažovali o presune na „normálku“). Viem, že ste nám mnohí priali úspech a držali palce. Veľmi vám za to ďakujem, rovnako ako ďakujem všetkým partnerom a priateľom, bez podpory ktorých by sa táto expedícia nikdy neuskutočnila a tiež všetkým mojim blízkym, ktorí sa doma o mňa báli.

 

 

 

We are back in Kathmandu, after almost two months spent under Mount Everest. Busy streets, dust, restaurants, and shops full of customers and sellers–and finally, warm weather. However, it feels like much more time has passed since our journey to the mountains. The intensity of the experiences of the last few weeks overshadowed most of the memories of what happened before our departure. It’s quite amusing how differently you perceive time in the mountains, realizing that a lot of things that feel like they happened year or two ago and are only a few weeks in the past. I don’t think this requires a therapist, as Horia feels the same way. Mountaineering life has sometimes a completely different tempo.

What exactly happened on Everest? When we were planning this expedition with Horia, we knew that it will be on the edge of our possibilities – both physically and mentally. Horia reached the peak of Everest last year by himself, with no help from alpine carriers and without supplemental oxygen. We had chosen the American—Hornbein route from 1963, which is difficult, but in our opinion doable, offering a traverse of Everest from the North to the South. It’s also quite far from the currently busy “standard” route of climbing to the highest mountain of the world. However, Everest did not give us a single chance this year. Combination of strong winds, which made our lives difficult since the middle of May, together with everyday snowfall, changed snowy fields and couloirs leading to the west ridge into a deathly trap of blue, watery ice, which we were planning to circumvent. These were in the end the least dangerous parts we had to climb. When we had been unsuccessful in pushing through to the ridge for the fourth time, and the weather forecast had not predicted nice weather for our route for next days, we decided to end the expedition. We are neither sad nor disappointed. It simply didn’t work out this year. We knew it won’t be easy and that our chances using this route were fifty-fifty. We were not looking for the easiest, or the most secure way to the peak. We wanted to try the fairest ascent that would be on the edge of our possibilities, because Everest is worth it—without bad habits of large expeditions (we did not consider switching to the standard route even for a moment). I know that many of you wished us luck and success. For that, I thank all of you, as I thank all our partners and friends, without whose support this expedition would never happen. My thanks also goes to my family members, who were worried about me.

 

23. 05. 2018

Peter a Horia sa dnes kvôli nepriaznivým podmienkam rozhodli expedíciu ukončiť.

Peter and Horia have decided to end the expedition today due to unfavorable conditions.

19. 05. 2018

Peter a Horia zišli do základného tábora.

17. 05. 2018

Ani dnes nedovolilo množstvo snehu v stene Petrovi a Horiovi pokračovať vo výstupe cez kuloár na západný hrebeň. Obidvaja sú už naspäť v ABC. 

Peter and Horia couldn’t continue through the couloir to the west ridge because of the great amount of snow. They are back in the ABC.

16. 05. 2018

Peter a Horia došli po šiestich hodinách zo základného tábora do ABC (6 400 m). Zajtra ráno by chceli začať s výstupom na západný hrebeň cez kuloár a ak podmienky a počasie dovolia, tak budú pokračovať ďalej. Držíme palce.

 

Peter and Horia have arrived to the ABC at 6,400 meters arter 6 hours.

They’d like to start tomorrow morning with the ascend to the west ridge through the couloir, and if the conditions and weather will be optimal, continue further. We wish them luck.

 

 

 

 

13. 05. 2018

06. 05. 2018

Expedícia sa preklopila do druhej, rozhodujúcej polovice. Uvidíme, čo prinesie. Väčšina materiálu nás čaká v depozite na nástupe do kuloáru vedúceho na západný hrebeň. V druhom tábore sme sa celkom dobre udomácnili a výška bolí čoraz menej. Tak ako vždy, čoraz pozornejšie čítame predpovede počasia a vyzeráme to pravé okno. Takže všetko je tak, ako má byť. Rovnako ako minulý rok, najväčšie problémy robí vietor. Ale verím, že aj tentoraz uberie na intenzite a dá nám šancu posunúť sa o pár stoviek metrov vyššie.

The second part of the expedition has started, and we will see what awaits us. Most of our equipment is waiting for us in a deposit at the entrance to the couloir that leads to the west ridge. We are quite comfortable in the second camp, and the high altitude hurts less and less. As always, we start to pay more attention to weather forecasts. Everything is as it’s supposed to be. The wind is beginning to be a problem, same as last year. However, I believe that it will lose some of its power and thus give us a chance to move a few meters higher.

28. 04. 2018

Základný tábor pod Everestom

Ľadopád Khumbu

Na ceste

Oddych na ľadovci

24. 04. 2018

Cesta do kláštora

Pangboche kláštor

Pangboche kláštor

Požehnanie od lámu – Horia

Požehnanie od lámu – Peter

Peter a Horia

20. 04. 2018

Everest a Lhoce z C1

Mesiac v Lho La

Pumori z ľadopádu Khumbu

Pumori, Lintgren a Khumbutse z cesty do ABC (6400 m)

17. 04. 2018

Pár fotiek z BC pod Everestom.

BC pod Everestom (5400 m)

BC pod Everestom (5400 m)

Ama Dablam až Cholatse z C1 na Pumori

Puja

05. 04. 2018

Po roku som späť. Namche je opäť o trochu vynovenejšie, modernejšie a … rušnejšie. Skupinky turistov z celého sveta sa tu stretávajú na svojej ceste „k“ alebo „od“ Mount Everestu. Občas sa medzi nimi objaví aj pár ľudí, ktorých ciele ležia o trochu vyššie. Klasický himalájsky mumraj „babylonského“ charakteru. Som rád, že sme s Horiom opäť tu a že sú pred nami takmer dva mesiace „výškariny“.

Tohtoročné himalájske dobrodružstvo sa však začalo už oveľa skôr. Do Nepálu sme prileteli 17. marca a do konca marca sme sa aklimatizovali – presne podľa plánu – v oblasti osemtisícovej Manaslu. Spolu s Marikou, Petrom a Ľubom sme si užili jednu z najpokojnejších oblastí západných Himalájí, vyskúšal som si výstroj, naštartoval telo a preladil hlavu na výškový režim. Návrat do Káthmandu, stretnutie s Horiom, jeho ženou a priateľmi, sušenie, balenie, pár hodín presedených v kancelárii a na ministerstve, doplnenie výstroja a potravín, príprava nákladov na transport do základného tábora a konečne, 3. apríla, ranný let do Lukly. Príjemné stretnutie s Dawa Tshiringom v Himalaya Lodge, ktorý na požehnanie našej miniexpedície zorganizoval malú puju a sme opäť na ceste k najvyššej trojici hôr na svete – Everest, Lhotse, Nuptse. Čakám, kedy príde to známe šteklenie v bruchu – tak, ako pred každým náročným výstupom, o ktorom vieš dopredu iba to, že to bude „poriadny záhul“.

April 5, 2018

After one year, I’m back. Namche is a little bit renovated, modern, and busier again. Groups of tourists from all around the world have this place as their meeting point either before or after their visit of Mount Everest. Among them, there are a few people whose goals reach higher altitudes. Classic mumble resembling Babylon. I’m glad that we’re already here with Horia and that we have two months of climbing in front of us.

This year’s Himalayan adventure has started much earlier. We’ve arrived in Nepal on March 17, and we’re acclimatizing according to plan until the end of the month in the Manaslu area. Together with Maria, Peter, and Ľubo, we experienced one of the most peaceful regions of the Western Himalayas. I tested the equipment, readied my body, and switched into the high-altitude mode. Following were return to Kathmandu, meeting Horia and his wife with friends, clothes drying, packing, a few hours spent waiting in the ministry offices, replenishing of food and equipment, preparation of luggage for transport to the base camp and then finally, on the 3^rd of April, morning flight to Lukla. We had had a pleasant meeting with Dawa Tshiring in the Himalaya Lodge, who blessed our mini-expedition with a puja, and then left in direction of the triad of the highest mountains in the world – Everest, Lhotse, Nuptse. I’m awaiting the familiar tingling in my insides – as before every difficult ascend when the only thing you know in advance is that it will be something extra.

Cesta pod Everest začína.

Vynovené Namche Bazar.

Národný park Sagarmatha.

Everest – Lhotse – Nuptse

04. 04. 2018

Expedícia začína! Po pristáti v Lukle sme sa zvítali s Horia Colibasanu a začali sme baliť všetok potrebný materiál. 
Cieľom expedície je unikátny výstup, ktorý by mal spojiť najvyššiu horu sveta Mount Everest (8848 m) a Lhoce (8516 m).

April 4, 2018

The expedition begins! After landing in Lukla, we’ve met with Horia Colibasanu and started packing all equipment needed. The goal of this expedition is a unique ascend, connecting the highest mountain in the world, Mount Everest (8848 m) and Lhotse (8516 m).